Ľudské práva ako nástroj bezprávia

2008.12.12
Existujú dva spôsoby ako pošliapať prirodzené ľudské práva. Možno im vyhlásiť otvorenú vojnu s ich programovým pošliapavaním. Alebo možno nenápadne vytvárať neustále nové pseudopráva, ktorých naplnenie je uskutočniteľné len porušovaním pôvodných ľudských práv.

Tri generácie ľudských práv

V stredu, 10. decembra si pripomíname 60. výročie podpísania Všeobecnej deklarácie OSN o ľudských právach. Tento dátum je tradične vyhlásený za Deň ľudských práv. Ide o príležitosť pripomenúť si ako bola myšlienka, že každý človek je obdarený určitými prirodzenými právami postupne znehodnotená a spotvorená na svoj presný opak. Degradácia ľudských práv súvisí s ich zadelením do troch generácií.

Prvá generácia sa v prostredí západných krajín vyvíjala celé stáročia a jej obsah bol plne artikulovaný najmä v priebehu 18. a 19. storočia. Má sa zato, že každý človek má určité neodňateľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné práva. Najmä právo na život, slobodu, dôstojnosť a vlastníctvo. Tieto ľudské práva sa považovali za prirodzené – teda metafyzicky nadradené zákonodarcom svojvoľne a často menenému právu pozitívnemu.

Pôvodne boli ľudské práva negatívnymi právami (čiže „slobodami od...“) a ďalej právami, ktoré občanovi umožňovali realizovať tieto práva. Do prvej generácie možno teda zaradiť právo na život, súkromie, osobnú slobodu, vlastníctvo, zmluvnú slobodu, nedotknuteľnosť obydlia, slobodu pohybu, slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, slobodu prejavu, petičné právo, zhromažďovacie a združovacie právo, pasívne a aktívne volebné právo, a právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Ide o klasické liberálne práva, ktoré však v priebehu 20. storočia boli doplnené sociálnymi právami (teda akýmisi „slobodami k...“), ktoré vytvárajú druhú generáciu ľudských práv. Veľký vplyv na ich zaradenie do medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov mal Sovietsky zväz. Keďže ten bol totalitnou diktatúrou, klasické ľudské práva zostali len na papieri. Komunisti si však vymysleli sociálne práva, aby mohli moralizovať, že tieto sa zase nedodržiavajú na Západe. Západných sociálno-demokratických politikov táto kritika z Moskvy natoľko trápila, že začali tento výmysel marxistickej právnej doktríny presadzovať do ústav demokratických štátov.

Sociálne nároky možno uspokojiť len porušovaním vlastníckeho práva

Tzv. práva druhej generácie, ako napríklad právo na prácu, právo na vzdelanie, právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, právo na pomoc v hmotnej núdzi alebo právo na bývanie, vyzerajú na prvý pohľad lákavo. Apelujú na naše sociálne cítenie a idealizmus. Veď kto by už bol zato, aby sa ubližovalo menej šťastným? Lenže problém týchto práv je v ich dvojznačnosti. Ak napríklad právo na prácu znamená, že každý si môže slobodne zvoliť zamestnanie, tak je to fajn. Problém je, že toto právo sa začalo interpretovať v zmysle: štát má druhým ľuďom prácu zabezpečovať.

Takisto napríklad právo na bývanie. Ak ide o možnosť vybrať si slobodne svoje obydlie a nebyť ho protiprávne pozbavený (trebárs bytovou mafiou), tak je to v poriadku. Lenže v moderných sociálnych štátoch sa toto právo príliš často interpretuje ako povinnosť štátu poskytnúť bývanie ľuďom, ktorí ho nemajú. Všetci poznáme ten pocit krivdy, ktorý zažívame, keď v správach vidíme ako istá skupina neprispôsobivých občanov dostáva od štátu zadarmo bývanie, to čoskoro znehodnotí a potom si pýta ďalšie, s tým, že „pridelený byt je už vybývaný“.

Toto je odvrátená stránka sociálneho štátu, ktorú jeho priaznivci nechcú vidieť. Oni vidia len bohumilé rečičky a idealistické ciele, ktoré chce sociálny štát svojimi opatreniami dosiahnuť. Ale reálne dôsledky, ktoré sú často presne opačné, než bolo deklarované, už vidieť nechcú. Takisto právo na sociálnu podporu, bezplatné vzdelanie alebo zdravotnú starostlivosť je problematické. Pretože všetky tieto nároky môže štát uspokojiť len vďaka excesívnemu zdaňovaniu – teda opakovaným porušovaním vlastníckeho práva. Čiže aby štát splnil záväzky, ktoré mu vyplývajú z ľudských práv druhej generácie, musí najskôr porušiť jedno z dvoch najprirodzenejších práv prvej generácie – právo na vlastníctvo. Sociálne práva tiež neprimerane zasahujú do zmluvnej slobody.

Väčšina ľudí nepodporuje odstránenie sociálnych pseudopráv, lebo sa mylne domnieva, že napr. opakom štátom poskytovanej zdravotnej starostlivosti je zomieranie na banálne choroby a opakom práva na vzdelanie je negramotnosť. Takéto vnímanie je však mylné. 1. odstránenie nesystémových socialistických prvkov z ústavy ešte neznamená, že určité veci nemôže štát zabezpečovať na základe právnych predpisov nižšej právnej sily (zákonov, vyhlášok a pod.). 2. pred vytvorením štátneho sociálneho systému existovalo pestré spektrum svojpomoci a súkromných iniciatív (napr. rôznych komerčných poisťovní, spolkových pokladníc a pod.), ktoré napĺňali sociálne potreby ľudí možno efektívnejšie, než moderný sociálny štát.

„Leges“ verzus „privi-leges“

Samozrejme, veľa ľudí si neuvedomuje, že štát nemá žiadne iné peniaze ako tie, ktoré ukradne občanom a teší ich, keď majú pocit, že „štát sa o nich stará“. Len netreba strácať zo zreteľa, že vláda, ktorá je dosť mocná nato, aby nám dala čokoľvek po čom túžime, je zároveň dosť mocná nato, aby nám vzala čokoľvek, čo si ceníme. Sociálny štát je systém, kde vláda všetkým berie desať korún, aby niektorým mohla veľkodušne rozdať po päť korún. Nebolo by lepšie, keby si od začiatku všetci mohli ponechať plody svojej práce, či podnikavosti?

Ak práva druhej generácie relativizujú tie základné, tak potom tretia generácia stavia celý komplex ľudských práv na hlavu. Sem sa zaraďujú vágne veci ako je právo na zdravé životné prostredie (ako veľmi zdravé?), právo na mier (aj za cenu, že je to mier nespravodlivý a utláčateľský), práva spotrebiteľov (narušujú zmluvnú slobodu a ich uplatňovanie často predražuje výrobky i služby), práva nefajčiarov (porušujú vlastnícke práva majiteľov pohostinstiev), práva žien a homosexuálov (ktoré nahrádzajú systém individuálnych práv skupinovými privilégiami na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie), atď.

Zaujímavou kategóriou sú tiež práva zvierat. Samozrejme, iné živé tvory nehodno týrať. Ale toto sa dá dosiahnuť len uložením povinností ľuďom. Nie udelením práv zvieratám, ktoré nedokážu reflektovať samé seba a preto si ani nemôžu „svoje práva“ uplatniť. No a potom sú tu rôzne antidiskriminačné normy, ktoré narušujú základný princíp práva na slobodu – možnosť uprednostniť jednu alternatívu, oproti inej. Otázniky vyvolávajú aj právo na interrupciu, či právo na eutanáziu, pretože ak sa právo na život spochybní na jeho začiatku, aj na jeho konci, len ťažko sa hľadá dôvod, prečo by sa nedalo spochybniť kedykoľvek počas života.

Toto nové chápanie ľudských práv neposilňuje ani právnu istotu, ani ľudskú slobodu a v zahraničí už viedlo k škandalóznym prípadom zneužitia. Nové pseudopráva robia každého z nás menej slobodným a ich vágne formulácie nás vydávajú napospas svojvoľnej interpretácií zo strany štátnych orgánov. V ľuďoch tiež jednostranne posilňujú mentalitu závislosti a pocit, že život prináša len práva a žiadne povinnosti. Deň ľudských práv by sme preto mali využiť a tlačiť na návrat ku klasickému chápaniu týchto práv, ktoré prinieslo našej civilizácii bezpríkladnú prosperitu i možnosť osobnej sebarealizácie.
Zdroj : Lukáš Krivošík - aktuality ski,