Sme národ holubičí?

2008.12.23
22.12.2008 20:58 - BRATISLAVA
My Slováci radi o sebe zmýšľame ako o „holubičom národe“, ktorý nikdy nikomu neublížil a nikdy nemal dobyvateľské chúťky voči iným národom. Sme skutočne takí nepoškvrnení alebo si to len nahovárame? Nie je naša holubičia povaha len z núdze cnosť?
Mail od diváka

V minulotýždňovom vydaní relácie Večer na tému, ktorej hosťami boli ponovembroví predsedovia Národnej rady, sa diskutovalo o dejinách slovenského parlamentarizmu. V jednej chvíli moderátor prečítal mail od diváka, ktorého obsah ma inšpiroval k napísaniu tohto článku. Ten divák sa spýtal, prečo európskym národom nie sme my Slováci schopní lepšie predať tú skutočnosť, že sme holubičím národom, ktorý nikdy nemal expanzívne úmysly a ani nikoho nikdy neutláčal. Divák dokonca dal Slovákov v pozitívnom zmysle do kontrastu s Nemcami a Francúzmi a ich históriou, plnou vojen a dobyvateľských ťažení...

Dlhodobo zastávam názor, že diskusie pod článkami na internete sú často zaujímavejšie ako články samotné. A že názory, ktoré diváci mailujú alebo telefonujú do diskusných televíznych a rozhlasových relácií, sú často podnetnejšie, než to, o čom rozprávajú pozvaní experti. Je to preto, lebo takouto formou zvyčajne môžu byť vyjadrené určité spoločenské mýty, ktoré si v národe žijú svojím vlastným životom, aj keď ich opora vo faktoch je skôr chabá. Takýmto je aj náš slovenský mýtus o holubičom národe.

Keď moderátor Blaha pretlmočil otázku diváka svojim hosťom, súčasný predseda NR SR Pavol Paška sa obsiahlo rozhovoril o tom, akí sme my Slováci naozaj holubičí a poťažkal si ako sme boli v minulosti často utláčaní i keď sme nikomu neublížili. Túto tézu nespochybnili ani ďalší diskutujúci. Avšak na otázku diváka existuje veľmi dobrá odpoveď: Európe rozprávku o našej holubičej povahe predať nemôžeme, lebo by nám ju jednoducho nikto neuveril. A možno je to tak dokonca lepšie.

Letmý pohľad na mapu a z núdze cnosť

Už z letmého pohľadu na mapu strednej Európy vyplýva jasná vec: každý z okolitých národov je početnejší ako Slováci a každý z okolitých štátov má väčšiu územnú rozlohu ako Slovensko. ČR s Maďarskom majú po desať miliónov obyvateľov, Rakúsko má osem, Poľsko tridsaťosem a Ukrajina má dokonca štyridsaťšesť miliónov obyvateľov. Samozrejme, v priebehu dejín sa hranice menili. Ale s výnimkou veľkomoravského obdobia (ak sa tu vôbec dá hovoriť o Slovákoch v modernom zmysle slova) sme ako národ nikdy neboli v pozícií, aby sme niekoho napadli a podrobili si ho.

Inak povedané, Slovensko sa naozaj nemôže preukázať dejinami veľkých dobyvateľských ťažení, pretože pozícia početne najmenšieho národa v strednej Európe nám jednoducho neumožňovala niekoho si podrobiť. Na druhej strane, táto pozícia spôsobila, že v priebehu stáročí sme v takej alebo onakej podobe aspoň na chvíľu boli pod kontrolou každého okolitého národa. Vo svetle takýchto dejín neprekvapuje, ak naši intelektuáli urobili z núdze cnosť a vyhlásili nás za holubičí národ, ktorý (slovami komunistu Vladimíra Mináča) „nezrumil žiadne cudzie mesto, no vystaval Viedeň aj Pešť“.

Ak berieme sami seba týmto spôsobom, vyzerajú naše dejiny menej zbabelo, menej pasívne a menej nesvojprávne. Keď sa zvedavé dieťa v škole spýta: „a prečo sme si to od tých cudzích dobyvateľov nechali? Prečo sme sa im nepostavili na odpor?“ Tak učiteľka môže vždy s entuziazmom odvetiť: „To preto, lebo sme národ holubičí a mier máme radšej, než spravodlivosť alebo vlastnú slobodu.“

Tri sily

Japonci zvyknú hovoriť, že existujú tri sily: 1.) sila meča (teda hrubej, vojenskej moci), 2.) sila drahokamu (ekonomická moc) a 3.) sila zrkadla (teda tá najdôležitejšia – sila sebapoznania). Slováci možno nedisponovali v dejinách vojenskou a ekonomickou prevahou, no to nie je dôvod, aby sme k sebe ešte aj neboli úprimní. Naopak snaha o vecné zhodnotenie našich dejín je nevyhnutným prvým krokom k tomu, aby sme už nikdy v dejinách nemuseli byť v nikoho područí.

Na mýte o holubičom národe sa nájdu aj zaschnuté krvavé fľaky. Ak sme v niektorom období získali aspoň obmedzenú prevahu, boli naše národné prejavy už menej holubičie. Príkladom môže byť účasť vojnového slovenského štátu na nemeckej agresii voči Poľsku a Sovietskemu zväzu, výrazná nadpráca, ktorou Slováci prispeli ku konečnému riešeniu židovskej otázky, či spečatenie osudu karpatských Nemcov po druhej svetovej vojne.

Samozrejme, mýtus o holubičom národe nespochybňujú len určité hanebné kapitoly našich dejín. Je dobré, že Slováci, bojujúci v československých légiách, pri Tobrúku alebo v povstaleckej armáde, sa zachovali skôr ako orly, než ako holubice. Čosi podobné platí aj pre tých Slovákov, ktorí sa zatúlali ďaleko od domova a bojovali v radoch napríklad rakúskej (Andrej Hadík), americkej armády (Michael Strank) alebo francúzskej cudzineckej légie a to na bojiskách, ktoré sa Slovenska bezprostredne nedotýkali.

Holub, pštros alebo orol?

Je možné, že keby naši národní buditelia už v 19. storočí poznali toto zviera, za nášho národného vtáka by vyhlásili skôr pštrosa ako holuba. Vystihuje totiž naše národné vlastnosti asi najlepšie. Priznám sa, že na základnej a strednej škole ma vždy hnevalo, ak niekto na hodinách literatúry alebo dejepisu vyzdvihoval Slovákov ako „holubičí národ“. Kto už chce byť súčasťou pasívneho národa, ktorý sa podrobí bez boja každému dobyvateľovi a ešte taký postoj považuje za morálnu hodnotu?

To však neznamená, že by sme nevyhnutne mali chcieť byť súčasťou nejakého výbojného národa, na spôsob Nemcov alebo Francúzov. Národy, ktoré v minulosti vytvorili veľké ríše ako boli Rimania, Španieli alebo Briti by dokázali veľa rozprávať o korumpujúcej sile imperializmu. Zo začiatku vyzerá také impérium príťažlivo - ako cesta k väčšej národnej sláve. No po čase sa stane bremenom, ktoré so sebou pre materskú krajinu viac problémov prináša ako rieši.

Voľba teda nie je o tom, či by sa Slováci mali vidieť ako holubičí alebo ako výbojný národ. Rozhodne by sme sa však mali snažiť byť priebojný národ...

Zdroj : Lukáš Krivošík, aktuality.sk